Kynologický klub Zlaté Moravce
Posledné články
· Ďalší "poľovník" sa ...
· Na zamyslenie...
· Náš nový člen rodiny.
· Kde sa drevo rúbe, t...
· Kto mi vycvičí môjho...
Prihlásenie
Meno Heslo
Zabudli ste heslo?
Pre získanie nového
Kliknite sem.


Posledné 5 fotky
Štatistiky
· Hostí Online: 1

· Členov Online: 0

· Registrovaní členovia: 140
· Najnovší člen: Richard



· Tém vo fóre: 2
· Príspevkov vo fóre: 29
· Novinky: 126
· Články: 20
· Súborov na stiahnutie: 44
· Fotky: 1275
· Shoutbox správy: 1994
· Komentáre: 1579
Štatistika prístupov

Google PageRank
Náš nový člen rodiny.
Priviedli sme si domov šteňa, čo ďalej? Niekomu je to jasné hneď, iný šteňa nemá, nikdy nemal, ale rozumy porozdáva na všetky strany. Skúsme napísať spoločne -:) pár postrehov, skúseností či návodov, ako na to. Viem, že každý pes je iný, s Jagteriérom bude „iná sranda“ , ako so zaspatým Bernardínom . Iná situácia je, ak si šteňa dochováme z vrhu samy, iné je, keď donesieme „votrelca“.
Ja som si 2. krát v živote takéhoto „votrelca“ priviezol. Jasné, že ku 3 fenám, som priviezol opäť fenu. Je ním NO (predpokladám), pálená (dúfam), vek 3 mesiace(verím), bez PP - Terry. Fenku, ktorú sme priviezli pred 3 dňami som hľadal asi 2 mesiace. Moje hľadanie začalo po tom, ako som po troch rôznych vykonaných krytiach, s rôznymi psami u svojej Aiši skonštatoval, že aj napriek tomu, že ma 6 rokov, šteniatka po nej už nebudú. Tak načo čakať, že?
Prvá sranda začala, keď sme ju vyložili doma a začal uvítací ceremoniál s paňou na dvore - Aišou. Manželka to odmietla sledovať, že ona sa nebude dívať na to, ako ju Aiša zadrhne. No, vyzeralo to všelijako, lebo Terry sa neskutočne tešila, že po hodine cesty vidí opäť niekoho zo „svojich“, na čo ale Aiša reagovala vrčaním a stráášným naježením. Par krát som Aišu musel napomínať, aby naozaj nebol skôr pohreb ako svatba, ale šteňaťu to zjavne nevadilo. Keď som sa uistil, že stará pochopila, že sa jedná o šteňa, o NAŠE SŤEŇA, prestal som ju napomínať a nechal to na „prírodu“. Terry dostala čo potrebovala (taký výchovný zákus) a okamžite stratila o Aišu záujem (čo sa nedá povedať opačne). Asi po hodine zoznamovania sa s dvorom, išla stará do voliéry, mladá so mnou na krátku prechádzku. Po návrate prišli na rad Šice, ktoré sa od začiatku z balkóna hlasne dožadovali stretnutia s novým návštevníkom. Situácia sa zopakovala, len s tým rozdielom, že Terry keď aj dostala výchovnú, reagovala na svoj vek nezvyčajne agresívne a hneď sa chcela so všetkými biť. Výhoda u Šíc je tá, že oni nemajú záujem o konflikt, tak len odháňali príliš doterné šteňa, ale v útoku nepokračovali.
Situácia sa po 3 dňoch trošku normalizuje, problém je ešte s kozami, so sliepkami a mlaými Vietnamskými prascami, teda so všetkým, čo pred ňou uteká. Je to dosť náročné pre všetkých, ale metódy spomínané v inom článku sú účinné a zaberajú. Vyvaroval som sa zatiaľ akéhokoľvek násilia, či priameho trestu, ktorý by si dala do súvisu s mojou osobou, takže najväčšie nervy mám momentálne asi ja a Šice. Kŕmim surovým mäsom, vnútornosťami a kozím mliekom – toho málo, kvôli možnej hnačke, dvakrát denne. Na druhý deň po príchode som ju odčervil a ak nenastúpi hnačka, cez víkend plánujem 3. vakcináciu. Hlavným cielom sú domáce zvieratá (kocúr sa nedá), návyk na meno, retiazku a vodidlo. (vodidlo je ešte zavčasu, ale keďže nechcem kozy naháňať po chotári, bohužiaľ musím to riešiť takto)...a samozrejme, aby prežila, čo je u nás dosť nejednoznačné, pretože akákoľvek moja chyba, ju môže stáť život, (napr. zabudnem Aišu zavrieť do voliéry, keď opustím dom a pod. – už som takto o šteňa prišiel.)
Komentáre
#1 | jopal dňa May 24 2012 16:45:09
Uz ma jednu asi centimetrovu dieru v papuli (co jej urobila Aisa, ked bola moc doterna), ale jest nam chuti: http://youtu.be/K...
#2 | smire dňa May 25 2012 09:21:14
Ja mám tiež dvoch psov, zlatých retrieverov, avšak ja som ich zoznamoval ako štence, takže ja mám inú skúsenosť. Prvého psa Badyho som kúpil 2 mesačného. To bolo radosti, malá zlatá guľa, ako každý retriever chcel byť stále s nami, keď sme odišli s manželkou do práce, stále kňučal, jednoducho retrieveri to majú v povahe, potrebujú spoločnosť. Vtedy som sa rozhodol, že kúpim ešte jedného psa, aby netrpel samotou. Kedže Bady je svetlej farby, chcel som druhého retrievera v tom tmavšom odtieni, aby vedľa seba vyzerali rozdielne, tak sa mi to páčilo. Na Slovensku je však veľký problém zohnať tmavý odtieň retrievera, takže mi to trvalo dva mesiace, kým som natrafil na takú farbu psa, akú som chcel. Bady, ten náš starší už mal 4 mesiace, keď som k nemu priniesol trojmesačného Ronyho. Bál som sa, či ho ten starší nebude veľmi utláčať, ale na moje prekvapenie, keď som ich dal dokopy, Bady bol zvedavý, čo to pribudlo na dvore, a nový návštevník Rony naňho vrčal a štekal, no jednoducho nedal sa. Rýchlo sa skamarátili, a čo náš Bady vyparatil za dva mesiace, to Ronymu stihol ukázať za dva dni/ podhrabali plot a ušli do susedov, vykúpali sa v močovke, roztrhali niekoľko papúč../, no myslel som, že ma trafí šľak. Vtedy som však zo starším začal chodiť na cvičisko a začala výchova. Odčervenie a očkovania oboch boli samozrejmosťou. Veterinár bol sám prekvapený, ako si tí dvaja psi dobre rozumejú, že vraj je to vzácnosť. Zvykli si na seba až tak, že keď som išiel s jedným k veterinárovi a druhý bol doma, tak jeden kňučal v aute a druhý na dvore behal, kňučal a hladal, kde sa mu podel kamarát. Keď príde ku mne nejaká návšteva, čuduje sa,že sa tí dvaja stále bijú ako najväčší nepriatelia, ale za rok čo ich mám, nemali zo vzájomných súbojov ešte ani škrabanec, imitujú lov, tak som to pochopil ja. Na a na cvičisku to bol tiež veľký problém, to ste si ale asi všetci všimli. Keď sme ich cvičili, stále sa len na seba obzerali a nevedeli sa sústrediť na psovoda, ale len jeden na druhého. No po pol roku trpezlivosti sa to konečne znormálnilo. Samozrejme musíme ich s manželkou cvičiť v určitej vzdialenosti od seba, ale ide to. Teraz tvoria svorku, doma sa klbčia, ale mimo dvora držia spolu. Keď je na cvičisku bitka so psami sú len dve možnosti, buď sa bijú obaja moji psi, alebo ani jeden. Možnosť, že sa bije jeden a druhý sa len pozerá neexistuje. A ešte jeden postreh, pár mesiacov som nevedel, ktorý z nich je dominantný, pretože mladší Rony stále zapáral , vrčal a štekal na Badyho a ten sa vždy otočil a ustupoval. Po čase som si však všimol, že to pre neho boli nepodstatné veci, avšak keď som zbadal, že Bady odohnal Ronyho od jedla a ten so strachom čakal na boku, zistil som, že dominantný je ten starší. Teraz keď jedia, som pri nich a keď treba robím poriadky. Mám s dvomi psami kopu starostí, ale aj kopu radosti a nemenil by som. Aj s manželkou sme radi, že sme sa rozhodli pre dvoch psov, aspoň sa doma nenudíme. A na letnú dovolenku pri Liptovskú Maru berieme aj psov, už vidím aký to bude blázninec, čo už. Ale zvládneme to, veď majú výcvik... Ha, ha. Pre istotu som ich dal aj začipovať, ak by sa niekde zatúlali. Takže dva psi z môjho pohľadu dobrá voľba, je to lepšie pre spoločenské druhy psov, to je môj názor.
#3 | jopal dňa May 25 2012 15:23:47
Vdaka za tvoje postrehy. Verim, ze pripadny zaujemca - zaciatocnik, ziskava citanim neocenitelne informacie. Dolezite je aj plemeno, N. Ovciak je predsa len ina kategoria a tiez priniest ku 7 rocnemu psovi stena a k polrocnemu, co je vlastne este relativne stale stena, je ine. Pokial som si nechaval stena po materi, tak to bolo ine kafe, ta matka si nechala od neho vsetko, jedine zrat z jej misky mu nedovolila (raz som prisiel o stena tak, ze stena prislo k miske, matka zavrcala, sekla a hlava stenata napoli plac...), ale obycajne je to len "ustipnutie". Samozrejme su pripady, kedy aj dospela matka prijme cudzie stena, ale tento moj to urcite nie je. Ma to ale jednu vyhodu, stena sa viacej naviaze na psovoda, ako na matku, comu sa v pripade vlastneho odchovu neda zabranit.
#4 | Iva dňa June 01 2012 11:18:54
Súžitie dvoch psov je zložité. Ja som pred pár rokmi vzala z cvičáku fenku vlčiaka, ktorá bola uviazaná na špagáte o plot cvičáku. Bola to čierna fenka. Ja som ju zaniesla mojej kmotra, lebo v tom čase som mala doma psa nemeckej dogy. Kmotra v tom čase mala už doma dospelú fenu nemeckého ovčiaka. Avšak zvykly si na seba a žili spolu niekoľko rokov. Jedného dňa keď nebol nikto doma tak sa pobili tak, že keď prišli domov nevedeli čo majú robiť. Už sa to nedalo ani zošiť. Boli na franforce. Už ich Ostatník iba utratil. Boli už takmer uhynuté. Aj takto to niekedy končí. Všetko je dobré, až raz ........................plac
#5 | jopal dňa June 01 2012 14:35:56
Velmi poucny a aj smutny prispevok. Dava za pravdu mojim skusentiam a verim, ze si pripadny citatel vezme z neho ponaucenie. Pre mna je dolezity ten fakt, ze sa to stalo vlastne az po rokoch, co bol aj moj pripad NO-šica, avsak som si myslel, ze sa jedna o ojedinely extrem. Uz si nemyslim! I ked viete ako to je, 5 rokov mozeme davat pozor, psov denno-denne oddelovat, avsak staci zabudnut 1x... murSamozrejme su to extremy, vacsinou jeden pes sa podriadi a konci to len s mensimi zraneniami, ale je to ako z ludmi. Aj medzi nami sa najdu vrahovia...
Pridať komentár
Pre pridanie komentára musíte byť prihlásený.
Hodnotenia
Musíte byť zaregistrovaný, aby ste mohli hodnotiť.

Prosím prihláste, alebo sa zaregistrujte.

Zatial nikto neohodnotil tento príspevok.
Meniny

Dnes má sviatok
Reklama
2,557,631 návštev Canine by Harly